Sme najdlhšie fungujúca chovateľská stanica ušľachtilých morčiat na Slovensku. Chovom morčiatok ako takých sa zaoberáme 31 rokov, chovateľskú stanicu máme založenú 16 rokov. Za tento čas sme zažili veľa krásneho aj veľa smutného, veľa výstupov aj veľa pádov, a tiež sme získali veľa ponaučení a poznatkov, či už o morčatách, o zvieratách všeobecne alebo aj o živote samotnom. Radi vám odovzdáme ďalej, čo sme sa naučili, nielen preto, aby ste nemuseli opakovať naše niekdajšie chyby, ale hlavne preto, aby ste boli so svojimi štvornohými miláčikmi čo najviac spokojní (a oni s vami).
Ako to začalo?
Píše sa 27. marec 1993, a ja dostávam, trochu predčasne na meniny, svoje prvé morča. Veziem si ho v papierovom vrecku v električke. Držím ho na kolenách, cez tenký papier cítim, ako sa chveje, a snažím sa ho upokojovať. Len pár zastávok, a sme doma. Doma ho vypúšťam do akvária s hoblinami. Dávame mu meno Mišo, lebo nám v obchode povedali, že je to samček. Až o pár rokov neskôr zistím, že je to vlastne samička, ale meno mu samozrejme zostáva. Príde mi oproti škrečkovi, ktorého mám doma už skoro rok, taký smiešne dlhý a veľký. Bojí sa nás. Na rozdiel od škrečka vydáva rôzne zvuky. Páči sa mi, ako píska. Som trochu sklamaná, že je taký plachý, ale časom si nájdeme k sebe cestu, a na staršie kolená sa z neho stáva mojkavý muckáč. Môj Miško ma opúšťa, keď som už v pubertálnom veku. Pochovávame ho s otcom v lese pod borovicou. Do stromu vyryjeme malé M. Miškova strata ma veľmi bolí. Umieral mi v náručí, postupne zaspával. Len tak, na starobu. Ako navždy odchádza z tohto sveta, pomalšie dýcha, a ja si do pozadia púšťam pieseň Golden slumbers od The Beatles. Golden slumbers znamená zlaté driemoty. Presne to na neho išlo, predtým, než naposledy vydýchol. Zlaté driemoty, ktoré ho odniesli za dúhový most, kde už nič nebolí, nechladí, nepáli, kde je už len pokoj. Dnes je január 2023. Bez dvoch mesiacov tridsať rokov, čo som dostala svoje prvé morské prasiatko. Nikdy na neho nezabudnem.
Mišo nebol v tejto životnej etape moje jediné morča, prišla po ňom ešte moja najkrotkejšia a najmilšia Zoška, ktorá sa mi žiaľ dožila zhruba iba rok, a potom som mala ešte dlhosrstú Azu, ktorá nevedela normálne pískať, len tak čudne "chrčala". A potom aj neprítulnú Mucu, ktorú som nechala dožiť u rodičov, a neskôr aj ďalšie iné morčiatka. V r. 2003 som si zadovážila svoje prvé ušľachtilé morčatá s rodokmeňom plemien americký teddy a anglický crested od Kristíny Drličkovej, ktorá ich ako prvá priviezla na Slovensko zo Švajčiarska. Niekoľko rokov ešte nebolo možné morčatá na Slovensku chovať pod žiadnou slovenskou organizáciou, lebo sme žiadnu nemali, tak som asi rok bola členom českého Klubu morčat. A potom sa stalo, že ma v. 2008 oslovila slovenská morčacia nadšenkyňa Alena Mikulinová, ktorá už bola v kontakte s Lenkou Pastorkovou a ďalšími pár ľuďmi, ktorí mali záujem chovať morčatá, a tak v januári 2009 vznikla na Slovensku prvá organizácia združujúca chovateľov morčiat, ktorej som sa stala prvým predsedom. Bola to Základná organizácia chovateľov drobných hlodavcov - morčatá, ktorá dodnes funguje, a patrí pod Slovenský zväz chovateľov. Vo funkcii predsedu som dlho nezotrvala, prenechala som ju zanietenejším a flexibilnejším ľuďom, plus si idem rada v živote vlastnou cestou, o ktorej verím, že je správna. A na túto cestu nepatrí napríklad prešľachťovanie zvierat, určité exteriérové zextrémňujúce znaky, nazeranie na zvieratá cez exteriérovú a výstavnú optiku, a tak ďalej.
Mala som v chovateľstve morčiat aj smutné obdobia, ktoré ma naučili, že nič nie je v chove dôležitejšie ako zdravie, a tiež som sa u rôznych živočíšnych druhov, ktoré chovám, presvedčila, že na prvom mieste je jednoznačne povaha. Myslím si, že chováme správne vtedy, keď je potomstvo našich zvierat charakterovo vydarené, zdravé, a exteriérovo neextrémne. Keď sú morčatá ešte stále morčatami, psy ešte stále psami a mačky ešte stále mačkami. Keď majú zvieratká normálne dlhé nosové partie, a keď sú po všetkých stránkach funkčné. Som presvedčená, že takto je to správne, a toto je cesta, po ktorej chcem ísť, kým mi bude od Boha daný tento úžasný dar - môcť byť v spoločnosti zvierat, môcť sa pri nich učiť, chovať ich a starať sa o ne.
Vo svojom chove sa zameriavam na plemená anglické hladké a americký teddy. Sme malá rodinná chovateľská stanica, a takto chcem, aby to aj zostalo, pretože ďalšia cenná skúsenosť, ktorú som za tie roky chovu získala, je, že človek si má brať na plecia iba toľko, koľko unesie, že nemá nikdy uprednostňovať kvantitu pred kvalitou, a že je správne mať veci v živote usporiadané tak, aby sme pri svojich aktivitách mali pokoj v duši. A že keď to preženieme, tak sa nám môže ľahko stať, že sa nám z príjemného koníčka stane nepríjemná povinnosť. O tento pokoj v duši sa snažím, samozrejme nielen v chovateľstve, a tento pokoj prajem úplne všetkým ľuďom. Pán Ježiš nie nadarmo vravel, že nám zanecháva svoj pokoj. Pokoj, to je niečo nesmierne dôležité. Ja vám ho želám, a tiež aj príjemné chvíle strávené s vašimi zvieratkami či pri čítaní tejto stránky.
Miroslava Vicenová
CHS Moon Starr
CHS Pokoj v duši
